Karla

    Týmto článkom tentokrát nechcem nič hodnotiť, nechcem analyzovať a ani filozofovať. Chcem len vysloviť vďaku človeku, ktorý mi v živote dal veľmi veľa, ktorý ma naučil viac, než ktokoľvek iný. Ale žiaľ mu už nikdy nepoďakujem. Je ním môj dedko.

    V týchto dňoch sú tomu dva roky, čo nás náhle opustil. Bola som tretiačka na výške a myslím, že to bolo jedno z najťažších období v mojom živote..

    Dedko bol veľmi zvláštny človek, bol jeden z tých, ktorých keď stretnete, nič sa o nich nedozviete aj keby ste ako chceli. Bol to uzavretý ale veľmi hĺbavý človek. Celý život neustále nasával vedomosti, venoval sa všetkému, čo sa mu dostalo pod ruky a všetko sa snažil pochopiť. Od prírody, cez vedu, techniku až k biblii. Ako malá som bola veľmi zvedavá a čokoľvek ma zaujímalo išla som za ním. Na všetky moje otázky vždy vedel odpoveď a čím viac som sa pýtala, tým viac som mala otázok. Mal veľkú knižnicu a mám pocit, že v nej bolo úplne všetko, že on vedel všetko.

    Vďaka nemu som už ako malá získala obrovský rozhľad a nebyť jeho, nikdy nedostanem také základy na ktorých staviam do dnes. Do dnes čerpám z toho, čo mi do života dal. Neboli to skúsenosti a ani rady do života, to nebola jeho silná stránka..ale vedomosti. Vedomosti, vďaka ktorým som sa dostala na gymnázium, zmaturovala a prihlásila sa na vysokú školu. Bol najšťastnejším a najhrdším dedkom na svete, keď mohol sledovať, ako jeho vnučka študuje na vysokej škole. Nikdy sa ma síce neopýtal, ako sa mám, ale vždy sa ma opýtal na školu, vždy sa opýtal na skúšky a na to, či mám všetko v ažurite, ako vravieval.

    Uprostred môjho štúdia odišiel. Náhle, pár dní pred Vianocami. Zradilo ho srdiečko, ktoré ho podľa všetkého trápilo už skôr..ale nikdy sa nesťažoval. Pamätám si, že keď mi maminka volala, bola som v Bratislave v električke a už v jej hlase som cítila, že niečo nie je v poriadku.. S plačom v hlase mi oznámila, že zomrel..

    Som mu veľmi podobná a preto ho viem pochopiť a preto som k nemu mala z celej rodiny najbližšie. Aj keď nebol zďaleka dokonalý, nebol ani excelentným otcom a ani manželom, ale pre mňa bol všetkým a bol jediným mužom v mojom detstve, keďže väčšinu svojho života som otca nemala. Vypĺňal veľkú časť môjho sveta. Dal mi to, čo mi nedali iní a čo mi nedala ani škola a ani iní blízki. Naučil ma vnímať život s otázkami a na každú otázku sa snažiť nájsť odpoveď. Najviac si pamätám vetu, s ktorou som za ním chodila najčastejšie; dedo, vysvetľuj mi niečooo. A čo, opýtal sa.. Moja odpoveď bola zakaždým rovnaká, to je jedno, len vysvetľuj. Vstal od svojho stola, od šachovnice s rozohranou svetovou partiou, siahol do knižnice a začal vysvetľovať.. A túto spomienku si chcem zapamätať navždy.

    Mrzí ma len jedno, že som mu nikdy nepovedala, že to čo mi dal, mi dalo najviac do môjho života. Že si to vážim a že keby nebolo jeho, nie som tu, kde som a nemám ciele a méty, za ktorými idem. Rozvíjal vo mne to, čo nikto iný a ja som mu za to neskutočne vďačná. Až s odstupom času to všetko dokážem zhodnotiť. Ale on to všetko robil s radosťou, nepotreboval k tomu slová robil to rád a z celého srdca..

    Ďakujem.